Po rozvode

Som štyridsiatnice, po rozvode, 2 deti na základnej škole (so zdravotnými problémami, ale nie úplne vážnymi). Pred 4 rokmi nás opustil manžel, náhle, všetko bez dohovoru av nepriateľskom duchu. Finančné problémy (mala som proti nemu veľmi nízky plat, práca na 3/4 úväzku – veľmi odborná, ale bohužiaľ v sektore, kde sú platy nízke). Po tom choroba rodičov, covid a podobne. Začala som si trochu privyrábať, aby som nešla do mínusu, drobným podnikaním.

Po roku pekla mi osud poslal do cesty muža, zákazníka, o 7 rokov staršieho, s ktorým sme rozvinuli konverzáciu a začali si písať. Len písať, trvalo to 9 mesiacov. Bolo mi „s ním“ veľmi príjemne, taký môj virtuálny priateľ – dôverník, čoskoro sme si navzájom zverili naozaj veľa (nič vyslovene sexuálneho, ale erotické napätie tam bolo tiež prítomné). Obaja sme vtedy mali veľké problémy v osobnom živote, navzájom sme sa utešovali a boli si nesmierne blízki. Virtuálna forma mi najprv vyhovovala, na vzťah som sa necítila. Muž bol navyše v manželstve, takže to ma tiež utvrdzovalo v tom, že to tak zostane. Počas toho písania ma vlastne finančne dosť podporoval, nepriamo, tým, že odo mňa hojne nakupoval.

Bolo mi jasné, že nie kvôli tovaru, ale kvôli mne. Často zdôrazňoval, ako rád by mi pomohol, a že toto je jediná možnosť. Ja som si po pár mesiacoch toho písania uvedomila, že by som celkom rada nadviazala nejaký skutočný vzťah (teda skôr len vo forme občasného randenia, keď som cez víkend sama a je mi smutno). Skúšala som sa rôzne zoznamovať, ale nič veľmi nevychádzalo. Stále som mala potrebu si písať s týmto virtuálnym priateľom. Mali sme na tom obaja závislosť. Od rána do večera a aj často aj v noci. Neviem ale, či by chcel aj on so mnou niečo mať. Určité sympatie tam sú, ale kto vie, či sa mu páčim. On ma áno, ale má manželku a to ma brzdí a neviem, čo si o tom myslieť. Asi by som sa s ním mala porozprávať.